Michal Klučiar: Väčšina ukrajinských odídencov prišla o svoje domovy a nemajú potuchy, kde sú, kam idú, či ešte niekam idú

Dobrovoľník Michal Klučiar v rozhovore hovorí o tom, ako prebieha pomoc pre utečencov v Zlatých Moravciach. Od materiálnej zbierky cez ubytovanie až po zabezpečenie zákonného zástupcu pre dvoch mladých ľudí z Ukrajiny.

Prvýkrát sme sa stretli na humanitárnej zbierke, ktorú organizovala Apoštolská cirkev na Slovensku, zbor Nitra v spolupráci s vedením mesta Zlaté Moravce. Zhodnotili by ste ju úspešne? Doniesli ľudia dostatok potravín, liekov a hygienických potrieb?

Áno, bola to dobrá zbierka a úspešná. Zachytila prvú vlnu ľudskej túžby pomôcť. Tým, že bola účelovo zameraná na hygienické potreby a také jedlo, ktoré je potrebné najmä pre matky s deťmi, nachádzajúce sa v tranzite, tak to bolo zároveň aj veľmi efektívne. Drvivú väčšinu som potom previezol do logistického centra v Košiciach. Je to jedno z mnohých miest, kde ubytovávajú ukrajinských utečencov. Odtiaľ, ak chcú rodiny pokračovať ďalej, personál logistického centra ich odvezie na autobus, na vlak, podľa toho, čo potrebujú. Celkovo som bol zo zbierky nadšený aj z toho dôvodu, že ľudia boli veľmi ochotní a priniesli to, čo bolo potrebné a bolo toho akurát. 

Teraz pomáhate utečencom z Ukrajiny, ktorí sú ubytovaní v komunitnom centre v Zlatých Moravciach. Vedeli ste od začiatku, že budete pomáhať takýmto spôsobom? 

Nie, vôbec. Išlo to spontánne podľa toho, ako sa vyvíjala situácia.

Tým, že ste uskutočnili zbierku a teraz poskytli ubytovanie tým, ktorí to naozaj potrebujú, ste iba začali. Ľudia tu prišli s pár taškami a všetko, čo poznali nechali
za sebou. V čom im momentálne pomáhate najviac? 

Bolo tam viacero vecí, ktoré bolo potrebné najskôr vybaviť. Napríklad sme obstarali všetky dokumenty na cudzineckej polícii, čo bol zdĺhavý proces vybavovania od deviatej rána do pol tretej rána. Rovnako sme im vybavovali štatút odídenca. Samozrejme aj lekárske prehliadky, školy, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, skrátka pomáhame im povypĺňať všetky žiadostí. 

Zároveň sa mesto veľmi krásne zomklo a spolupracuje na všetkých potrebách. Či je to terénna sociálna práca, alebo sám primátor, ktorý je zvlášť aktívny a celý čas vybavuje, zháňa a rieši všetko, čo treba. Pani Ďurčeková, ktorá má výdajňu šatstva, je tiež veľmi nápomocná a rovnako aj mestská polícia. Je tu naozaj, že nádherná spolupráca. Zatiaľ sa snažíme postarať o všetko, čo je momentálne potrebné. 

Spolu s matkami prišli aj deti. Obzvlášť s nimi je komunikácia náročná. Videli a zažili to, čo my dospelí nie. Spolupracujete aj so psychológmi alebo psychiatrami?

Zatiaľ nie. Najskôr sme sa chceli stať ich priateľmi. Zobrali sme všetky deti na prechádzku a ukázali im mesto a multifunkčné ihrisko. Dali sme im nejaké bicykle a snažíme sa. Snažíme sa. Veľmi vzácne bolo vidieť zmenu v detských tvárach, kedy sme v skormútenom výraze videli náznak prvého úsmevu.

Do komunitného centra môžete ubytovať dvadsať ľudí. Budete môcť fungovať takto dlhodobo? Myslím tým, či budete mať dostatok materiálnych a finančných zdrojov, prípadne dobrovoľníkov, ktorí chcú pomáhať rodinám. 

Neviem. Je ťažké niečo predpokladať. Mesto zabezpečilo to, že vo vedľajšej škôlke, kde sa varia obedy pre deti, navýšila kuchyňa ich počet a prinášajú teplé jedlo aj sem do komunitného centra. Pre druhú skupinu Ukrajincov, ktorí sú ubytovaní v štadióne, je to zabezpečené zase iným spôsobom. 

Takže majú tu zaistené teplé varené jedlo aj prísun základných potravín a vlastne všetkého, čo potrebujú. Ale čo bude ďalej, to sa obávam, že nikto nevie. Toto je ešte dlhodobý problém. 

Komunikujete aj s inými komunitnými centrami a organizáciami, ktoré poskytujú ubytovanie pre Ukrajincov?

Ja som spolupracoval s logistickým centrom, ktoré tiež patrí pod Apoštolskú cirkev. V Košiciach máme veľký zbor, je tam veľká budova a dosť dobrovoľníkov. Vozia na hranice potrebné veci, ktoré sa tam rýchlo míňajú. Máme na hraniciach aj menší rómsky zbor, ktorý pomáha hlavne Rómom prichádzajúcim z Ukrajiny. Tie zásoby teda slúžili aj im, aj ďalším. Boli pre ľudí, ktorí ich potrebovali. 

Aká bola pre vás najťažšia situácia, ktorej ste museli čeliť odkedy začala vojna? 

Najťažší bol dnešok (piatok 18. marec 2022, pozn. red.).  Vidieť ľudí, ktorí sú na matracoch v telocvični a vidieť tú beznádej. Väčšina tých ľudí prišla o svoje domovy a nemajú potuchy, kde sú, kam idú, či ešte niekam idú. Myslím si, že nebudem príliš zlý, ak poviem taký výraz, že sú pohadzovaní ako horúce zemiaky. Samozrejme, je to všetko forma pomoci, ale z ich pohľadu to mohlo byť vnímané tak, že prišli na miesto, kde sa im snažili pomôcť. Ľudia, ku ktorým prišli ich niekam nasmerovali, potom zase inam a odtiaľ boli nasmerovaní opäť na úplne iné miesto. Deje sa to z toho dôvodu, že ide o obrovský počet utečencov. My sme vlastne akoby tí koncoví prijímatelia. Snažíme sa im niečo vybaviť, ale dopredu sa to nedá. Aj dnes prišiel autobus ľudí, ktorých sa od skorého rána snažíme zabezpečiť. Najprv im poskytneme ubytovanie, hygienu a stravu. Zároveň im chceme zaobstarať aj nejaké dlhodobejšie riešenie, pokiaľ sa nejedná o ľudí, ktorí majú nejaký ďalší plán. 

Vidieť deti, ktoré prichádzajú bez nádeje, to je najťažšie zo všetkého a zároveň vedieť, že im nevieme všetkým pomôcť tak, ako by sme chceli.

Ktorá vás naopak potešila? Zažili ste odvtedy aj nejaký úsmevný, pekný moment, ktorý vás potešil a povzbudil v tom, čo robíte? 

Detské tváre a ich úsmevy. Najmä keď sa im skormútené tváre premenili na úsmev. Keď vidíte deti, ktoré sa k vám rozbehnú a tešia sa, že vás vidia, lebo vnímajú, že tu majú nový domov a ľudí, ktorí sa o nich starajú. 

Takisto sme dnes do telocvične zobrali ženy, ktoré sú tu ubytované. Vysvetlili sme im o čo ide a veľmi nám pomáhali. Koordinovali a vysvetľovali svojím vlastencom všetky potrebné informácie. Takže aj to bolo veľmi vzácne. Vidieť, že ich to tešilo, že môžu nejako pomôcť. Vôbec sa tu totižto necítia dobre z toho pohľadu, že je o nich postarané. Chcú sa nejako odvďačiť, chcú niečo robiť a toto bolo pre nich vzácne, pretože sa do tohto procesu pomoci mohli zapojiť. 

Nemáte obavy z toho, že pomoc zo strany občanov časom oslabne? 

Ja som realista a nemám z toho obavy. Ja to očakávam, pretože vždy je na začiatku nejaká eufória, nejaké nadšenie, chuť pomôcť, ktoré postupne opadajú. Ako každá kríza, aj táto donesie rozdielne názory. Takže nie sú to obavy, je to niečo, čo bude realita. 

Sám ste u seba doma prichýlili jednu rodinu. Prečo ste sa tak rozhodli? A aké je to žiť s takou rodinou?

Nemáme rodinu, ale dve mladistvé osoby – 16 a 17 ročné, ktorých rodičia zostali pomáhať na Ukrajine. Ale na základe dôvery poslali svoje deti do bezpečia. Tým, že tu nemajú zákonného zástupcu, tak sme sa dostali do súdneho procesu s jednou mladistvou osobou, pričom s druhou je to už vybavené. Okresný súd musí rozhodnúť, či súhlasí s mojím návrhom na to, aby som aj druhej osobe bol pridelený ako opatrovník. Takýmto spôsobom by som mohol byť ich zákonný zástupca súčasne a mohol im podpísať všetky potrebné papiere na úradoch, u doktora, v škole, takže aj kvôli tomu museli byť ubytované u nás doma. Ako sa hovorí, je to vlastne jedno s druhým. 

Kamila Sopková