11. február, patrí nevyliečiteľne chorým pacientom na celom svete. Hlavným odkazom tohto dňa je vytváranie podmienok pre chorých, aby mohli čeliť chorobe a smrti v dôstojných podmienkach. Je o rešpektovaní a uvedomovaní si existencie nevyliečiteľných ochoreniach okolo nás. Práca, často aj s nevyliečiteľne chorými pacientami, je náročná nielen pre nich, ale aj pre zdravotníkov.
Starostlivosť o chorého pacienta s vedomím, že trpí na nejakú formu nevyliečiteľného ochorenia, je zaväzujúca. Pacient sa do ambulancie, alebo na hospitalizáciu, opakovane vracia, takže nie je vylúčené, že za čas, ktorý mu venujete ošetrovaním, si s nejedným z nich vytvoríme puto. „Určiť všeobecné pocity ošetrovateľského personálu pri pacientovi, u ktorého je ochorenie nezvratné, často v terminálnom štádiu ochorenia, je veľmi ťažké. Často ten krátky čas, ktorý pacientovi ostáva, prežívame spolu s ním. Práve personál zdravotníckeho zariadenia popri náročnej odbornej práci a maximálnej sústredenosti počas pracovných výkonov zmierňuje utrpenie pacientov a snaží sa primerane a šetrne sprevádzať pacienta i jeho rodinu. Každý zdravotník zvláda svoje pocity rozdielne. Častou úľavou našej mysle je rozhovor v kolektíve, iní sa zasa snažia svoje ťažké pocity skrývať. Aj keď sa od sestier vyžaduje vysoká dávka empatie a profesionálny postoj, neraz si aj poplačeme, keď nás nikto nevidí,“ uviedla manažérka dennej zmeny oddelenia dlhodobo chorých E. Pacalajová.
„Veľký nápor na psychiku sestry je najmä v ambulanciách, kde sú dispenzarizovaní pacienti s celoživotným ochorením, tiež v ambulanciách praktického detského aj dospelého lekára. Sestra v rámci dôslednej edukácie pacienta sa snaží spoznať jeho životné podmienky a štýl, aby správne viedla ošetrovateľskú starostlivosť. Je jeho bútľavou vŕbou, neraz nápomocná cennou radou. Nájsť rovnováhu a vyrovnanosť života sestry v pracovnom a súkromnom živote je namáhavé, ale dôležité k zvládaniu nášho povolania,“ dojato dodala E. Pacalajová.
