ÁNO, AJ ŽUPNÝ DOM POTREBUJE NA PREŽITIE INVESTOROV
S novým vedením prišla aj vízia ohľadne Župného domu, ktorá znovu len podporila môj prvotný nápad, ktorý som sa snažil presadiť. Minulý rok išlo o snahu predaja, alebo prenájmu Župného domu za symbolickú sumu investorovi s tým, že na vlastné náklady objekt opraví, aby nám tento dominantný skvost nechátral, keďže mesto na opravy nemá. Za môjho volebného obdobia som sa snažil o získanie financií z nórskych eurofondov, kedy naše mesto navštívila aj veľvyslankyňa Nórskeho kráľovstva s prísľubom pomôcť nášmu mestu. Kde ale nie je podpora, je snaha zbytočná. Podarilo sa nám odstrániť priľahlé prístavby z éry Kovoplastu, vyčistiť nádvorie a zrekonštruovať časť prednej časti domu z ulice, čo bolo podmienkou žiadosti. Mrzí ma, že sa vynovené, zrekonštruované priestory nedali do užívania pre záhradnícke účely, na ktoré boli určené.
Vo svojich iniciatívach mali za môjho volebného obdobia plnú podporu vo svojich aktivitách aj konatelia spoločnosti, vlastníci pizzerie Župan, s ktorými sme sa snažili presadiť v bývalom Mestskom zastupiteľstve ich plány súvisiace s ich investíciou do mestského majetku. Ani tento zámer nebol schválený a podporu našli až s príchodom nových poslancov v minulom roku. Podarilo sa znovu s ochotnými investormi zrekonštruovať ďalšiu časť budovy (bývalú kaplnku), za čo im patrí obrovská vďaka. S vďakou však netreba zabúdať ani na nájomcu (podnikateľa vo finančníctve), ktorý má rovnako prenajaté priestory v Župnom dome a ktorý tiež investoval nemalú časť do mestského majetku a tiež sa mu vyšlo v ústrety s mojim príchodom do funkcie.
NEBOJÍM SA ROZPRÁVAŤ O NEMOCNICI
Od samého začiatku som si dával záležať na svojom prístupe k zastupiteľstvu, aby sa chyby z minulosti už nikdy neopakovali, kládol som najväčší dôraz na informovanosť, ktorá dovtedy neexistovala a chcel som všetkým dopriať priestor na ich vlastné vyjadrenia. Preto vzniklo INFO.
A hoci sa podarilo vždy rokovať na úrovni, poskytnúť čo najviac informácií ohľadne práce Mesta, ľudia si budú vždy pamätať miesto 1000 dobrých vecí len zopár tých „zlých“.
Aj ja som mal vízie ako všetci súčasní kandidáti a do dnešného dňa ich mám. Každý predsa vie, čo tomuto mestu chýba a čo je potrebné urobiť. Myšlienky a nápady, s ktorými som prišiel, nešli zrealizovať tak rýchlo a za tých podmienok, do ktorých som prišiel. Štyri roky sú málinko. Na druhej strane si uvedomujem, na čo občania nemôžu zabudnúť a čo mi najviac ublížilo. A to je kauza „nemocnica“.
Nejde zabudnúť na zlyhanie človeka, ktorý sa stal jej riaditeľom a ktorý mi bol doporučený, ako veľmi zodpovedný profesionál. V tom čase som bol naozaj presvedčený, že nemocnica je v tých najsprávnejších rukách. Moju dôveru som vložil do človeka, ktorý mal sebaisté vystupovanie, svojimi vedomosťami, rozhľadenosťou, presvedčivým konaním a vždy pohotovými reakciami si vedel všetkých naokolo získať a dokonale svoju prácu obhájiť. Nikdy by ma nenapadlo, že sa môže stať niečo zlé. Toho človeka milovala celá nemocnica, zamestnanci sa verejne za neho postavili a nachádzal spoločnú reč od kotolníka, po primára naozaj s každým. Vytvoril dokonalé podmienky na to, aby svojim konaním nevzbudzoval absolútne žiadne pochybnosti.
Čo sa stalo, už nikdy nevrátim späť. Ale som presvedčený, že by sa už nič podobné nezopakovalo. Ak si niekto naivne myslí, že takéto niečo sa nikomu nemôže stať, potom si spomeňte koľkokrát ste v živote boli podvedení a oklamaní bez svojho vlastného pričinenia. Aj bývalej primátorke sa stala nespravodlivosť a skončila ako odsúdená, hoci si na chrbáte niesla politickú a kolektívnu vinu.
NIKTO Z VÁS NETUŠÍ ČO JE TO BOJOVAŤ S VYŠŠÍMI ZÁUJMAMI A ROBIŤ V NICH KOMPROMIS
Mesto nie je ľahké riadiť. Samospráva je veľmi špecifická. Z jedného pohľadu funguje ako štátna inštitúcia a na druhej strane je to obrovský podnik, ktorý potrebuje dobrého manažéra, schopného nachádzať spoločnú reč vo vnútri s celým vedením, svojimi zamestnancami, Vládou SR a ešte k tomu s občanmi, pre ktorých by mal mať vždy dvere otvorené.
Spomeňme si, ako sme spoločne s mojim príchodom našu nemocnicu zachraňovali. Pamätáte sa na petíciu, ktorá ju pomohla zachrániť, keď nám v roku 2012 zdravotné poisťovne nepredĺžili zmluvy?! Keby ste len tušili aké ťažké obdobia sme prežili a koľko rokovaní iniciovali.
Na jednej strane sme všetci na našu nemocnicu veľmi hrdí a väčšina z nás je spokojná, že ju máme, ale poviem Vám, že to nie je žiadna výhra v dnešnej dobe udržiavať nemocnicu ako mestskú. Keby to bolo také ľahké, dnes by nebola jedinou mestskou nemocnicou na Slovensku.
Aj naša nemocnica potrebuje investora, aby prežila a aby sme aj touto cestou odľahčili mestský rozpočet. A zo všetkého najviac mi je ťažko z verejných vyjadrení našich poslancov, pretože, kto sa politike rozumie, kto do nej trošku vidí a komu ide o prospech nášho mesta, nemôže verejne vykrikovať a ponižovať prácu vedenia, ktorého je súčasťou.
Dobré a múdre vedenie si rieši svoje vlastné problémy vo vnútri a navonok sa nebude žalovať a poukazovať na to, čo je alebo nie je možné vyriešiť v rámci jeho kompetencií. Čím viac sa bude vykrikovať o problémoch, o to viac si budeme odkopávať príležitosti, ktoré sa nám naskytnú. Lebo v nikoho záujme nie je uzatvárať obchody a dohody s mestom, ktoré je konfliktné a v ktorom to nefunguje.
Ing. Peter Lednár, CSc.
