(o tých, ktorí bojovali a za slobodu aj umierali)
V histórii slovenského národa niet dôležitejšej udalosti, spojenej so spontánnou jednotou ľudu, ako bolo Slovenské národné povstanie. O ňom sa popísalo veľa, ale nestačil sa dodnes vyčerpať hlboký entuziazmus, nezlomná vôla prostých občanov, ich nepoddajná viera v lepší svet a neúprosný boj s nemeckým fašizmom gniaviacim národy a národnosti Európy. V tomto statočnom boji sa zvýraznila jednota antifašistov, internacionalizmus v tom najčistejšom zmysle slova, cítenie ľudí bez rozdielu národnej, politickej a náboženskej príslušnosti. Veď sa nebojovalo v ňom len za nás, ale aj za mnohé európske krajiny, lebo bolo potrebné vykoreniť fašizmus od jeho základu.
Hrdinsky sa bránili dedinky a mestá v povstaleckej oblasti. Odvážne sa držali ľudia z lazov a kopaníc, ktorí za cenu obetí a hladu neváhali podporovať partizánske hnutie v rozsiahlych oblastiach. Od vyhlásenia povstania sa do radov bojovníkov za slobodu pridávali stovky dobrovoľníkov z radov armády a civilného obyvateľstva. Tí, ktorí nemohli byť v horách, pomáhali zabezpečovať zbrane, potraviny a informácie o protivníkovi. Bojoval celý národ! Nezlomili ho zverstvá fašistickej soldatesky, kruté zaobchádzanie zo strany domácich prisluhovačov, ba ani krutá zima v rokoch 1944 – 45. Hoci telo často klesalo, srdce vlastenca ho dvíhalo, lebo ho vlasť, drahá vlasť otcov a materí potrebovala. V roztrúsených zemliankach sa rodila stratégia a taktika bojov, utužovala morálka jednotiek, lebo zápas za slobodu si vytváral pevné zázemie.
V priebehu SNP sa odohrávali dramatické udalosti aj v Zlatých Moravciach. Už 31. augusta 1944 o 14.30 h na Beňadickej ceste pri kilometrovníku 1,2 prišlo k zrážke s hitlerovcami, ktorí sa po zuby ozbrojení hnali z mesta. Čata ťažkých guľometov z leteckej skupiny kpt. Haluzického, ktorá prišla na povstalecké územie z Piešťan a Trenčína, napadli hitlerovcov na nákladných autách. Pred nimi sa viezol v pancierovom aute vodca nemeckej menšiny na Slovensku Franz Karmazin. Boj bol neúprosný. Zo slovenskej skupiny padli piati partizáni, z hitlerovcov štrnásti. Na bojisku zostalo zhorené auto partizánov a dve nákladné autá Nemcov. Na druhý deň po boji npr. Kordoš a komisár partizánov prevzali na žandárskej stanici 80 pušiek pripravených pre gardistov a odviezli ich do Beňadiku.
Odplata Nemcov nenechala na seba dlho čakať. Už 3. septembra popoludní prišli do Zlatých Moraviec Nemci, obsadili výpadové cesty z mesta a námestie. V noci sa objavili partizáni. Rozpútal sa boj. Hitlerovci 4. 9. privliekli do Ľudovej školy viacerých Zlatomoravčanov, ale ponechali si len neznámeho židovského občana. Utýrali ho na smrť a jeho telo vyhodili na dvor školy. Nemci sa potom stiahli do Beladíc, kde sa zakopali.
Žandári z Moraveckého okresu sa v tomto čase sústredili v Beňadiku, kde zaujali obranné postavenie v spojení s povstalcami. Dňa 14. septembra zviedli boje s nemeckými jednotkami, ktoré sa približovali od Čaradíc. Mesto bolo v rukách povstaleckej armády. Koncom mesiaca sa tu zdržiavala jednotka „Dunaj“, aby zabezpečila presun zásob do Banskej Bystrice pod velením kpt. Karola Fraňa. Na blízkych kopcoch urobila nevyhnutné obranné opatrenia, lebo sa približovali fašistické jednotky. Podarilo sa im útočiacich hitlerovcov zastaviť.
V Jelenci v tom období stroskotalo americké bombardovacie lietadlo, ktorého 6 – členná posádka sa na padákoch zachránila. Učiteľ Pajanský za aktívnej pomoci Alexandra Sipúina ich 12. októbra previezol do Banskej Bystrice. Vtedy sa do Zlatých Moraviec vrátili gardisti. Začali vyšetrovanie a zatváranie občanov. Ich obeťami sa stali J. Plašil, A. Derfl a A. Kováč, z Topoľčianok Dr. Zbořil a Podolík, z Kňažíc A. Chren a iní. Najprv ich väznili v Robotníckom dome, potom prepustili, aby ich o štyri dni znova uväznili v okresnej väznici. Odtiaľ ich 28. októbra odtransportovali do koncentračného tábora v Ilave. Dňa 12. októbra bolo nad mestom zostrelené povstalcami hitlerovské lietadlo a padlo za Martinom. Po návrate gardistov bujnelo v meste udavačstvo a prenasledovanie. V novembri sa počet leteckých preletov zvyšoval. 12. novembra došlo k bombardovaniu železničnej stanice. Bol zničený vojenský vlak hitlerovcov a dve lokomotívy a prišlo o život veľa nemeckých vojakov. Gestapo tvrdo postupovalo proti obyvateľom. 11.decembra odišiel posledný rýchlik do Bratislavy. Moravce zostali odrezané od sveta, lebo pri Jelenci partizáni prerušili železničnú trať, nakoľko sa k Hronu blížila Červená armáda. Zlaté Moravce sa stali frontovým mestom. 17. decembra sa Nemci „hotovali“ k odchodu z mesta, ale prišli posily a preto zostali. Gestapo nepoľavilo v terore. Mesto prežívalo hrozné dni. V ľudovej škole bol gestapákmi mučený Jozef Hudec z Kozároviec za údajné prerušenie telefónneho vedenia a 9. januára bol na rozhlasový stĺp pred rím.-kat. kostolom obesený spolu so zastreleným Ľudovítom Milošom (pôvodom z Maďarska). Rovnakým spôsobom na tom istom mieste sa 26. januára Nemci vysporiadali s partizánom Richardom Rosákom z Uheriec a Ladislavom Oláhom neznámeho pôvodu.
Na prelome rokov 1944 – 45 v priestore pohoria Tribeč sa stupňovali boje partizánskych skupín s jednotkami Wermachtu, SS a Pomocnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG). Ustupujúce nemecké vojská pred Červenou armádou narúšali zásobovacie cesty a likvidovali vojenské sklady. Každým dňom boli výčiny fašistov zúrivejšie. V marci dosiahli vrchol. Zavŕšením útrap, bolo vypálenie obce Skýcov (podobne aj Zlatno, Hostie, Obyce a Jedľové Kostoľany), lebo obyvatelia pomáhali partizánom.
Pred začatím Bratislavsko – brnianskej operácie (od 25. 3. do 1. 4. 1945) 2. ukrajinského frontu (jej súčasťou bolo aj oslobodenie okresov Nitrianskej župy) stálo silné zoskupenie nemeckej a maďarskej armády v sile viac ako tisíc vojakov, 1800 diel a mínometov, 120 tankov, samohybných diel a 150 lietadiel 4. leteckej armády. Ráno 25. marca o 5.00 h sa dalo do pohybu 12 streleckých výsadkových zoskupení 53. armády gen. por. I. Managarova a 7. gardovej armády gen. pluk. M. S. Šumilova. Pri Kalnej došlo k najväčšej tankovej bitke na území západného Slovenska. 27. a 28. marca prebiehali najtvrdšie boje pozdĺž cestovných komunikácií Vráble – Nitra a Zlaté Moravce – Nitra. Dunenie diel a kaťuší spoza kopcov dávalo nádej na nový život. 30. marca 1945 vojská II. ukrajinského frontu Červenej armády (jednotky 5. armády a 1. rumunskej armády za pomoci partizánskych jednotiek) dovŕšili oslobodzovanie miest a obcí okresov Zlaté Moravce a Nitra. Postup osloboditeľov bol zosúladený s činnosťou partizánskych jednotiek v Tribečskom pohorí. Zlaté Moravce boli oslobodené 28. marca v dopoludňajších hodinách spolu s obcami Čierne Kľačany, Prílepy a Sľažany. Popoludní boli likvidované oporné body Wermachtu v okolí Sľažian, Hosťoviec a Mankoviec. Úsilie osloboditeľov sa sústreďovalo na likvidáciu ustupujúceho nepriateľa cez Topoľčianky na Skýcov, resp. na Jedľové Kostoľany.
Ing. Gustav Stopka
