Zvyky a tradície spojené s ukončením žatvy boli predstavené v Zlatých Moravciach v piatok 22. augusta na Dožinkových slávnostiach. Pod organizáciu sa podpísalo Mestské múzeum v úzkej spolupráci s folklórnym súborom Prílepčianka. Príjemné popoludnie plné spomínania na časy minulé, prítomní účastníci a hostia strávili za slnečného počasia pred múzeom v areáli parku Janka Kráľa.
Podľa úvodných slov riaditeľa Ponitrianskeho múzea v Nitre Mgr. Antona Števka to kedysi nebolo Ďakovanie za úrodu alebo vypýtanie si pohostenia po vykonaných žatevných prácach, ale vlastne to boli magické úkony, ktoré mali hospodárom pre budúci rok zabezpečiť minimálne takú úrodu, aká bola v danom roku.
Súčasťou Dožiniek bývalo tradičné odovzdanie žatevného (dožinkového) venca urobeného z prvých zožatých klasov, ku ktorým sa plietli posledné klasy, ktoré zostali na poli. Na piatkových slávnostiach odovzdali tento veniec členky Prílepčianky zástupcovi AGRO Hosťovce, s.r.o. Ing. Štefanovi Kukučkovi so sprievodnými slovami: „Gazda náš, gazda náš, daj že nám oldomáš, ženci žitko zožali, žnice snopy viazali, keď sme to tak spravili, do stodoly zvozili. Na poli pracovali aj deti, z lásky pozbierali všetky klásky, budú mať aj húsky, kačky ba aj sliepočka, ktorá nám naznáša zdravé vajíčka. Dobrú úrodu nám Pán Boh dal, aby sme nehladovali. A keďže už máme všetko v stodole, pre vás sme uvili tento veniec, preto ho prijmite. Je to znak toho, že je žatvy už koniec a preto nám dobrý oldomáš pripravte. My vám za to zaspievame pekné pesničky.“ K vencu pridali aj kyticu urobenú z kláskov, ktoré v minulosti zvykli dievčatá nazbierať na poli pri pasení husí.
„Gazda,“ pán Kukučka, poďakoval za prípravu za všetkých ľudí, ktorí pracujú na poli a v maštaliach, aby sa zo zeme ešte nejaká potravina vrátila na naše stoly, aj keď už v inej podobe.
Vedúca súboru Prílepčanky Anna Michalkoc-Kudrejová prítomným počas slávnosti priblížila zvyklosti spájajúce sa so samotnom žatvou a ukázala tradičný obedár, pijak, či fľašu na „pálenô“ spolu s mierkami slúžiacimi ako štamperlíky. U nás si zvykli gazdovia nájsť tých, čo im žatvu robili z novobanského okolia, Jedľových Kostolian alebo z Lehoty. Kosci a žnice odchádzali na pole ráno o piatej, okolo ôsmej im zvykla slúžka alebo sluha z daného gazdovstva priniesť raňajky, ktoré boli zároveň aj desiatou. Obedovávalo sa na strnisku na rozprestretých bielych plachtách. To boli práce našich predkov, ktoré sú v terajšej dobe nahradené strojmi.
Na slávnosti nechýbala dobrá nálada, spev a ani pohostenie. Všetci si pochutnali na výborných makových perkoch a šúľancoch.
M. Petrovičová
