Už od malička, ako sa naučila čítať, mala ku knihám kladný vzťah. S úsmevom na perách sa dobrovoľne priznala, že knihy čítala radšej ako učebnice určené na štúdium, so slohmi však problém nikdy nemala. Začínala s čítaním detských rozprávok a kníh ako „Traja pátrači“, potom kontinuálne prešla k dievčenským románom. V uličkách knižníc bola ako doma, už v trinástich rokoch chodila do oddelenia pre vyššie ročníky, pretože z toho detského mala prečítané už všetky knihy. Učiteľka slovenčiny ju oslovila, či by prispela nejakým príbehom do školského časopisu, ale kvôli tomu, že bol pridlhý, nezverejnili jej ho. V písaní pokračovala a v zošitoch, či v denníku jej rukou napísané myšlienky a príbehy končili v šuplíku.
Vnorili sme sa do oživenej minulosti slovami súčasnej slovenskej spisovateľky Slávky Koleničovej. Beseda s rodáčkou z Bratislavy sa konala 1. apríla v zlatomoraveckej Mestskej knižnici. Vyštudovala Strednú zdravotnícku školu, odbor zdravotná sestra, v nemocnici však robila len krátko. Je vydatá, má dvoch synov a býva v Ružinove. Donedávna opatrovala deti, v súčasnosti sa naplno venuje písaniu.
V čase, keď už bola vydatá a mala deti, navštívila knižnicu, kde ju pritiahla kniha Táni Keleovej-Vasilkovej, nad ktorou podľa jej vlastných slov „úplne žasla“, lebo písala o pre ňu známom bratislavskom živote, takže tú knihu „zhltla“ raz –dva. Zhodou okolností sa dozvedela o besede tejto spisovateľky a tak sa jej sama zúčastnila. Niekde tu sa zrodil nahlodávajúci červíček, ktorý ju primäl k tomu, že skúsi svoju tvorbu vytiahnuť zo šuplíka, oprášiť ju a prerobiť. Po tom, čo si jej rukopis prečítala rodina a manželove kolegyne, všetci sa jednoznačne zhodli na tom, že by sa mohol vydať a mala by ho odniesť vydavateľstvu. Ako povedala, „v tomto zaúradoval môj manžel“, ktorý jej rukopis odniesol vydavateľstvu IKAR a bez dohodnutia nechal na recepcii. Neskôr sa jej ozvali s tým, že píše dobre a aby skúsila napísať niečo pre strednú vekovú kategóriu vzhľadom k tomu, že jej tvorba bola písaná pre vekovú kategóriu 16 – 18 rokov (mladí čítajú menej). Vďaka tomu vznikla jej prvá kniha Nádej stratených duší. Potom ju nasledovali knihy Víťazné prehry a Kvarteto, všetky vydané vydavateľstvom IKAR.
Charizmatická spisovateľka prezradila, že v posledný marcový deň sa dozvedela o tom, že jej štvrtú knihu vydavateľstvo prijalo a naznačila nám, že sa v nej hádam každý čitateľ vráti do svojej mladosti.
Inšpiráciu nasáva všade okolo seba, pričom ani jedna z jej knižiek nie je úplne reálnym príbehom. Inšpiruje sa teda čímkoľvek, príbehy sa u nej rozvíjajú samé a tak je jej tvorba súhrnom reálnych situácií a fantázie. Podľa mňa, samotná dovednosť písať knihy je darom a u Slávky Koleničovej tomu nie je inak.
V plejáde otázok, ktoré boli spisovateľke adresované od prítomných hostí, padla jedna na tému krst kníh. Tú prvú jej vzhľadom k tomu, že začína a končí pohľadom anjela, anjelskými pierkami pokrstila Táňa Keleová-Vasilková. Víťazné prehry úspešne pokrstila Beáta Dubasová a Kvarteto hromadne spolu s ďalšími knihami z edície Príbehy do kabelky krstil Peter Cmorík a Mirka Partlová.
Jej prvým redaktorom je manžel. V súčasnosti je na knižnom trhu z jej tvorby dostupná len kniha Kvarteto, ostatné sú vypredané, ale ak by ste mali záujem ponoriť sa sprostredkovane do fantázie tejto skvelej spisovateľky, knihy nájdete v knižniciach alebo v elektronickej podobe.
Spisovateľský chlebíček je zároveň jej koníčkom a pri dopísaní každej svojej knihy je smutná, že opúšťa svet, ktorý v nej rozvíjala, ale teší sa na ten ďalší, ktorý sa bude kryštalizovať, keď sa do toho so srdcom pustí nanovo. Rada chodí na prechádzky do prírody, na chalupu, do kina a zo športu má najradšej plávanie (kedysi sa mu venovala súťažne) a lyžovanie.
Pod, verím, že príjemnou „salvou“ otázok letel čas ako „splašený“ a tak padla posledná otázka: Čo je vaším šťastím? Ako sama povedala, jej šťastím je to, že robí prácu, ktorá ju baví a to, že má úžasného manžela, skvelé deti. Podľa nej nie je všetko o šťastí a nešťastí, je to veľakrát o tom, ako človek život vníma. Záleží na tom, kto a ako sa na situáciu pozerá a ona osobne sa vo všetkom snaží nájsť nejaké pozitívum. Snaží sa, aby všetko nevidela len čierne, ale aby aj v tej najčernejšej chvíli našla niečo, čo ju podrží a posunie vpred. Veď, ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré… a to naozaj platí. „Ja si myslím, že kto chce vidieť šťastie, tak ho vidí, kto chce cítiť šťastie, tak ho cíti, kto si myslí, že je smoliar, tak potom má aj taký život,“ týmito slovami ukončila spisovateľka tému šťastie.
Vedúca knižnice Anna Šútorová za všetkých poďakovala optimistickej, príjemnej a veľmi srdečnej Slávke Koleničovej za jej návštevu v našom zlatom meste a obdarovala ju darčekom a kyticou.
V uvoľnenej atmosfére sa pokračovalo podpisovaním zakúpených kníh, občerstvením a všetko čiernym na bielom „zabodkovala“ pani spisovateľka svojím podpisom do kroniky. Ešte raz ďakujeme za to, že nás previedla svojím životom a dovolila nám nahliadnuť do zákutí svojej duše a myšlienok. Tešíme sa na ďalšie zaujímavé stretnutie.
M. Petrovičová
